Prekážky a skupiny lúzrov v pracovnom prostredí

Dnes som si so záujmom prečítal veľmi trefne napísaný článok o ubolených lúzroch. František Šebej v ňom zhrnul veľmi otvorene a pravdivo mechanizmus vzniku sociálneho ale aj politického extrémizmu.

Pri každom riadku som sa ponáral hlbšie a hlbšie do reálií väčších kolektívov v ktorých som mal možnosť pracovať či pôsobiť pri vzdelávacích projektoch. Veru, frustrácia spôsobuje nečakané následky. Dlhodobá nemožnosť dosiahnuť ciele, každodenné prekážky, podrazy malicherných šéfov, limitované osobné možnosti a neschopnosť kolegov v tíme…
Následky môžu byť rôzne, tí silnejší s dostatočnou dôverou v seba a svoje schopnosti nájdu cesty a riešenia, možno si nájdu novú prácu, možno sa presadia napriek problémom. Niektorí prosto rezignujú. No niektorí vezmú neúspechy osobne, krivda na ich osobe sa stane každodennou súčasťou bytia.
Tak ako sa v blogu spomína, ukrivedení a ubolení lúzri majú potrebu spájať sa, spolčovať a navzájom sa vŕtať v nespravodlivostiach na nich spáchaných.
Pracovný život má svoje tempo, má svoje mechanizmy, ktoré nedávajú voľný priestor tomuto typu sociálnej interakcie, no ani ho nedokážu potlačiť. Oživuje sa v krízových momentoch, keď ide o rozhodnutie, o zmenu a o podporu. Vtedy si spomenú na svoje krivdy, vtedy sa stanú členmi svorky, ktorá nemilosrdne strhne každú obeť, ktorá sa oddelila od stáda. Nedokážu sa postaviť a deklarovať svoj postoj, no dokážu sa spolčiť a útočiť ticho, kradmo a so stiahnutým chvostom.
Tak ako v spoločnosti, v ktorej sa kopia frustrovaní občania, tak i v tímoch kde sa usádza krivda a bezmocnosť, v oboch sa nevyhneme šokujúcej plytkosti ľudskej povahy.
A čo s tým? Ako sa na pracovisku vyhnúť príčine frustrácie? Najúčinnejším spôsobom je sledovať, riadiť a dodržiavať naplnenie kompetencí všetkých zamestnancov. Schopný top manažér, kvalitní línioví manažéri schopní viesť tímy, a zamestnanci na svojich miestach. Viem že je to ideál, ale dá sa dosiahnuť blízko a ešte bližšie.

Preto je práca s ľuďmi tak ťažká a krásna zároveň.

Nezávideniahodný osud High performera

Nastúpil ako mladý špecialista, mal ideály, chuť pracovať a jeho lojalita voči firme bola nedostižná. Zapracoval sa a jeho výkonnosť stúpala. Vytvoril si vzťahy so zákazníkmi a posunul úroveň služieb na novú úroveň. V tomto momente ale narazil na svojich priamych nadriadených, ktorí nemali ani najmenšiu motiváciu pre jeho podporu, pre zmenu v úrovni poskytovaných služieb, pre zvýšenú expozíciu vo svojom výkone.
Výsledkom bolo filtrovanie eskalácií a inovačných snáh, zvyšovanie tlaku na objem jeho práce. Samozrejme, vyšší manažment má vždy záujem o zvýšenie produktivity a potiahnutie succesorov na vyššie pozície. No bez informácii nemali impulz pre takéto správanie.
Potiaľto bežná situácia. Riešení je viacero, každé z nich je celkom bežné. Čo ma však trápi je zmena v profile tohoto špecialistu.
Na začiatku jeho kariéry bolo ťažisko jeho snáh zamerané na uspokojenie potreby uznania. Uznania zo strany zákazníka za dobre odvedenú prácu, uznanie od zamestnávateľa za výsledky, ktoré dosiahol. Následok takejto profesionálnej krízy je zmena priorít, teraz je rozdelená jeho snaha medzi priority zabezpečenia a ochrany svoje osoby a až potom rieši uspokojenie z práce. A je to cítiť aj v jeho výkone aj v spokojnosti zákazníka so službami.
Ako sa vyrovnať s takouto situáciou? Ako jej predchádzať?
Opäť a zasa je to komunikácia, ktorá je prirodzená a nie je možné ju filtrovať. Komunikačný kanál, ktorý dokáže prekonať pohodlných manažérov bez ochoty prekročiť svoju zónu komfortu. So sociálnymi nástrojmi predídete zametaniu eskalácií pod koberček, a ak už vznikne konfliktná situácia, je ju možné seriózne riešiť na základe exaktných podkladov a nie pocitov a deformovaných spomienok. V zásade sú sociálne komunikačné nástroje použiteľné ako Evidence based communication. Takýto podklad ocenia manažéri, krízový manažéri ale aj mediátori.
A výsledok?  Menej sklamaných a stratených high performerov.

Najrýchlejšia cesta k rozhodnutiu

Podľa čoho sa rozhoduje manažér, či team leader? Hm? Podľa pocitu? Klamlivé.. Podľa tabuliek? Nespoľahlivé… Zrealizuje prieskum a hodnotenie? Priveľmi náročné na čas…
Tak ako teda?
Ak teda má možnosť sledovať tému o ktorej rozhoduje na internom sociálnom nástroji, tak tam. Nájde tu odpovede, najangažovanejších kolegov, a ak je systém správne nastavený nájde aj štatistiky, trendy a súvislosti.
Takto sa dá rozhodovať rýchlo a s veľkou mierou správnosti.

Manažérsky nadhľad – utópia?

Manažér na strednej úrovni riadenia. Z môjho pohľadu začarovaná a úplne magická pozícia.
Prečo? Nuž nižší manažment je v intenzívnom kontakte s výkonnými pracovníkmi a je tak pod tlakom a kontrolou z ich strany. Úprimne, zamestnanci na nižších pozíciách nemávajú problém povedať si čo si myslia..
Vyšší manažment je zasa pod tlakom majiteľov, akcionárov, niekedy aj veriteľov 🙂
Nuž ale ten stredný manažment.. Tak veľké percento tabuľkových manažérov bez reálneho výkonu, či kontaktu s prevádzkou som nikde inde nestretol… Naopak, práve stredný manažment generuje najväčšie množstvo textu, tabuliek, reportov a výkazov.
A ich hodnota? Mizivá!
Prečo používajú vlastné tabuľky? Svoje riešenia a postupy bez možnosti replikácie a jasnej kontroly? Prečo nemajú k dispozícii nástroje na riadenie, ktoré by im neumožnili schovať sa za svoje konštrukcie?
Organizácie s takýmto problémom v strednom manažmente potrebujú viac demokracie v riadení a viac svetla vo výkazoch. A dnes, keď sa veci menia zo dňa na deň, nie je inej cesty ako zapojiť sociálne nástroje do riadenia organizácie a cez ne všetkých zamestnancov, otvoriť procesy zbierania údajov a hodnotenia investícií a zamestnancov. Toto je cesta ako sa dostať k vyššej efektivite a prosperite. Držíme všetkým odvážnym palce!